Výlet do Viedne začal už o štvrtej ráno, keď sme sa pomaly zbierali pred železničnou stanicou v Ochodnici. Očká sme mali ledva rozlepené ale všetci sme sa tešili na zážitok. Cesta ubiehala pre niekoho pomaly, no niekto sa ani nenazdal a už z okna sledoval nemecké nápisy vítajúce nás vo Viedni. Okolo pol deviatej sme vystúpili z autobusu, aby sme si konečne popreťahovali stŕpnuté končatiny a našou prvou zastávkou boli záhrady a zámok Schönbrunn. Počasie nám prialo, slniečko zalialo rozkvitnuté záhrady a my sme obdivovali jedinečnosť a krásu tohto zámku. Schönbrunn bol využívaný ako letné sídlo a rezidenčný zámok cisárskej rodiny Habsburgovcov a dvoranov. Obývala ho Mária Terézia s rodinou a cisár František I. so svojou manželkou Alžbetou Bavorskou, verejnosti známou aj ako Sissi. Hoci je v Schönbrunne cisárskych apartmánoch Františka Jozefa a Sissi 1441 izieb, my si prezreli všetkých dostupných 40 miestností.
Potom sme sa autobusom presunuli do centra mesta Viedne kde sme si pozreli pár pamiatok a samozrejme aj pár obchodíkov so suvenírmi, ktoré boli priveľmi drahé. Prešli sme cez najdrahšiu uličku vo Viedni, poobdivovali známe obchody a potom sme prešli k Stefansdomu. Okrem vnútornej prehliadky Stefansdomu, nám pani učiteľka povedala o prístupnej veži, z ktorej je prekrásny výhľad na celú Viedeň. Ihneď sme sa rozdelili na skupinky - niektorí využili výťah 😊 a za pár minút sme vo výške 136 metrov mali celú Viedeň ako na dlani. Ďalšia skupinka si poctivo vyšlapala 343 schodov. Potom nás čakal rozchod spojený s oddychom a načerpaním energie. Mnohí z nás si chceli precvičiť tvrdo naučenú nemčinu pani učiteľky Zajvaldovej, no aké veľké bolo ich prekvapenie, keď každý druhý človek rozprával buď po slovensky alebo česky.
Ďalšie kroky smerovali do prírodovedného múzea, kde sa nachádzali rozmanité zvieratá a horniny, či minerály. Musím povedať, že prejsť celé trojposchodové múzeum mi dalo zabrať a čoskoro som sa aj ja pripojila k spolužiakom desiatujúcim pred múzeom.
Keďže sa ale každý tešil hlavne na nákupy v Mariahilfer Strasse, ani bolesti nôh nám nezabránili prebrázdiť ich. Každého z nás niečo očarilo a poniektorí utrácali eurá veľmi rýchlo. Všetci sa vracali s nákupnými taštičkami a ukazovali si, za čo vyhodili toľko eur.
Cesta domov ubehla rýchlejšie, ako som predpokladala, a to hlavne preto, lebo pani učiteľky boli spokojné s exkurziou a vodiči nás bezpečne doviezli domov. Do Ochodnice sme prišli okolo pol desiatej a hoci väčšina z nás bola unavená, stále sme boli naladení na frekvenciu Viedeň. Mne osobne sa tento výlet páčil a určite Vám ho odporúčam budúci rok zaradiť do svojho diára...
Vanesa Mozoľová, 9.A